Vdova: Toto bola kedysi Antonova práca. Ako ten miloval záhradničiť! Jeho priatelia si chodievali oddýchnuť k moru, môj Anton si najlepšie oddýchol v záhrade. Preto sme záhradníka nikdy nepotrebovali. Všetko, čo tu vidíte, vysadil sám. Ja už len zveľaďujem to, čo po ňom zostalo. Obzvlášť si potrpel na oleandre. Zakázal mi ich dokonca aj rosiť. Vraj to nemajú radi. Vedeli ste, že sú jedovaté? Stačí, aby ste rozžuli jediný jeho list a môže byť po vás. Anton by vám vedel o kvetoch rozprávať. Rozhľadený človek to bol, sčítaný. – Nezaslúžil si tak skončiť. Zarezali ho ako nejaký dobytok na bitúnku. Aj jeho psovi podrezali hrdlo.
Vdova za zhlboka nadýchne, aby potlačila slzy.
Vdova: Už je tomu pätnásť rokov, ale ešte stále s tým bojujem. Prepáčte.
Vdova sa zahanbí a rýchlo zmení tému.
Vdova: Vedeli ste, že vlastnil kasíno?
Julo: Počul som, že bolo vraj skvostom mesta. Prečo ho predal?
Vdova: Udržať kasíno prvé roky po revolúcii stálo Antona veľa síl. Začali ho vydierať všelijakí pofidérni gangstri, vyhrážali sa mu smrťou, keď nezaplatí. A hoci mal vplyvných známych, ani to mu nepomohlo. Viete, čo mu povedali? Vraj, aby zaplatil. Do toho prišla závisť okolia. Aj od takých ľudí, od ktorých by ste to nikdy nečakali. Anton neskôr povedal, že to nebola vhodná doba na podnikanie tohto druhu.
Julo: V spoločnosti vášho manžela sa pohyboval istý Angelo. Poznali ste ho?
Vdova: Akoby nie. Angelo patril takmer do rodiny. I teraz z času na čas ku mne zájde. S Antonom boli kedysi jedna ruka. Už len z úcty k nemu sa u mňa zastaví.
Julo si siahne do náprsného vrecka a vyberie z nej Pištovu fotku.
Julo: Pozorne si prezrite túto fotku. Je na nej Angelov priateľ, ktorý rád vymetal kasína. Neukázali sa tu niekedy spolu?
Vdova si prezerá fotku.
Vdova: Ale áno. Naňho sa nedá zabudnúť. Bol veľmi výstredný. Ešte stále si geluje vlasy na Elvisa?
Julo skloní hlavu.
Julo: Nie. Už nejaký čas nie.
Vdova: Vozil Angela ku mne na návštevu. Na vkus starej panej ako som ja, dosť extravagantný typ. Aj jeho spôsoby boli také. Nie hrubé, ale ako by som to...no neokúňal sa práve. Raz som ho ponúkla šálkou kávy, zaniesla som mu ju až do auta, kde čakal na Angela. A on ma nato ešte aj dvakrát prehnal.
Vdova sa dobrácky usmeje.
Vdova: Najprv si vypýtal smotanu, a potom mi povedal, že kávu pije vždy s dvomi kockami cukru. S jednou si vraj život neosladí.
Vdova sa na chvíľku odmlčí, a hneď nato sa spontánne rozrozpráva o Angelovi.
Vdova: Angelo nie je zlý chlapec. Akurát má svoje muchy. Necháva sarád rozvážať. Anton si ho niekedy doberal, že má maniére ako filmová hviezda. Má vlastného kuchára, osobného strážcu, aj šoféra. Ale naposledy prišiel sám.
Julo sa zamyslí. Napadne mu totiž, že ak by vdova videla Pištu ešte po tom incidente v Rokovom kasíne, znamenalo by to, že Roko s Ivanom ho v tú aprílovú noc neodpravili. (Viac v 100. scéne).
Julo: Tak sám.
Vdova: Áno. Priniesol mi fľašku francúzskeho koňaku. Vraj na zahriatie. Nedotkli sme sa jej. Povedal, že musí šoférovať. Je veľmi zodpovedný. Keď šoféruje, nedostanete doňho ani kvapku alkoholu. A mne nechutí piť samej.
Julo: Spomeniete si, kedy to bolo?
Vdova: Niekedy ešte v zime. Chystala som sa práve odpratať sneh z verandy, keď mi pred domom zastavilo Angelove auto. Ani na šálku teplého čaju nepočkal a už sa chytil lopaty. Odpratal mi sneh ešte aj na terase za domom.
Julo zosmutnie.
Vdova: Nerozumiem, ako ho mohli spájať s Antonovou vraždou. On zo smrti môjho manžela nič nevyťažil. Ak si Angelo mal možnosť prilepšiť, tak jedine za Antonovho života. Môj manžel vedel oceniť lojalitu ľudí, ktorými sa obklopoval. Hlavne potom, čo stratil zopár priateľov, ktorí mu začali rozkvet kasína závidieť. Aj pozemok dokonca na Angela prepísal.Hoci je pravda, že bol rád, že sa ho zbavil. Vyrástla na ňom rómska osada. Anton nevedel, čo si s tými ľuďmi počať. – Ako sa to tam len volalo? Nejaká dolina...
Vdova odstrihne záhradníckymi nožnicami zvädnuté kvietky oleandra a tie padnú na zem.
Vdova: Do-li-na. . . . Ako sa len – ach áno! Vlčia! Áno, Vlčia Dolina!
Julo stŕpne, lebo tak sa volala jeho rodná rómska osada, v ktorej žil spolu so svojimi súrodencami, vrátane Johany, Števa (alias Pištu), Roka a Ivana. (Viac v scénach od 1. do 18.)
Julo: Váš manžel zrejme Angela pri predaji pozemku značne cenovo zvýhodnil.
Vdova: Ó nie, Anton mu ho daroval. Pochybujem však, že by niekto o tej darovacej zmluve vedel.
Julo: Kedy ten pozemok naňho prepísal?
Vdova: Muselo to byť začiatkom 90. Rokov. Potom, čo boli schválené reštitučné zákony, manželovi sa vrátili rozsiahle pozemky, o ktoré jeho rodina za totality prišla. Patrila k nim aj Vlčia Dolina. To vám bol nádherný kraj. V skutku lukratívny kus zeme. Anton mal aj preň niekoľko kupcov, ale tí nakoniec od dohody odstúpili, pretože bol problém s osadníkmi. Odmietali sa z údolia vysťahovať. Manžel bol bezradný a už mal dosť tých ťahaníc. Ani polícia mu nevedela pomôcť. (Viac v 6.scéne.)
